Marina111

Áno, aj behom obdobia vymedzého v titulku som mala pár skvelých filmových zážitkov... Na tomto priestore sa s vami (resp. s mojím budúcim ja) o ne rada podelím... 

 

2x slovenská sociálna dráma – ... a 2x s Milenou Dvorskou. Človeku sa ani nechce veriť, že táto výrazná Pani herečka začínala niekedy ako princezná... V Čenkovej deťoch to však predsa len nie je o nej. A možno ani o tých deťoch. Priznávam, trochu som sa bála filmového (navyše televízneho) spracovania, ale zbytočne. Knižná predloha je síce neprekonateľná (a ako taká nesfilmovateľná), no filmová realizácia obstojí, ba dokonca roznežní, dojme, citlivejších azda aj rozplače. Sladký nie je ani Cukor – priveľmi chutí trpkou cestou, ktorú za ním Matyla musela podniknúť. Na filme je však (popri Dvorskej hereckom výkone) najpozoruhodnejšie to, že si nič neuľahčoval. Mohol sa odohrávať počas vojny – autori však stavili na obdobie tesne nastoleného mieru. Hrdinka mohla žobroniť o chlieb – ale ona, baba tvrdohlavá, chce cukor. Jednoducho, autori sa zďaleka vyhli všetkého, čo by ich rovnou cestou priviedlo k osvedčeným schémam, a za to im patrí môj pomyselný palec hore. Aj vďaka nim sa totiž divák môže dozvedieť, ako to bolo – nezidealizovane, nezheroizovane, nepatetizovane...

 

Trocha českoslovenkých skvostov – ako rodoľuba a filmového fanúšika (česko)slovenskej tvorby ma vždy poteší, ak pre seba objavím dosiaľ nevidený film. Či už archívny, alebo aj čerstvo uvedený, no málo spropagovaný. Tak to bolo napríklad aj pri filme Deti, nenápadnom, zdanlivo jednoduchom poviedkovom príbehu, ktoré zahraničné produkcie chrlia na tucty, no my, Slováci, musíme na podobný počin čakať aj tucet rokov. No oplatilo sa, myslím. Komorný, intímny, nie dokonalý, no sympatický a zaujímavý Vojtekov film za to stál. A ja sa teším na ďalšie. V prípade Ružových snov som šla na istotu – Dušek, Bittová, Hapka; minimálne tieto mená pre mňa boli predbežnou zárukou zážitku. Zážitok sa napokon dostavil, príbeh ma patrične zaujal, aj keď srdcovou záležitosťou pre mňa zrejme nebude, a navyše som si viackrát povzdychla, aký je ten Nvota chlapčensky bezbranný a zlatý... Studujeme za školou je film, na ktorý rýchlo zabudnem, ale Happy end si určite zapamätám. Nápaditý, originálny, vtipný... Nepamätám si, kedy naposledy vo mne nejaký film vyvolal toľko úprimných sálv smiechu. Výborne zrealizovaný výborný nápad. Navyše jedinečný v tom najpravejšom slova zmysle, lebo niečo také už nikto nikdy nenatočí... A ani nič podobné. To si Daleká cesta povedať nemôže, odteraz však pre mňa zrejme navždy ostane československým Schindlerovým zoznamom... A to sa bavíme o filme, ktorý vznikol bezprostredne po vojne! Klobúk dolu a palec hore.

 

Trochu zážitkov zo zahraničia – vynechám filmy, ktoré na mne nezanechali žiaden, alebo len minimálny dojem, vyhnem sa aj dojmom negatívnym (nie žeby ich bolo veľa) a rovno sa prenesiem do sveta Popolušky – tej (vraj) pravej, od Disneya. Bez mučenia priznávam – pre mňa kultovou nebude; aj keby som túto verziu videla ako dieťa, zrejme by pre mňa kultom nebola. Na druhej strane, pesničky typu Bibbidi-Bobbidi-Boo mi bohato vynahrádzajú akýkoľvek silnejší dojem z filmu. Veľa chytľavých piesní (ako už napovedá názov aj povesť) obsahuje aj Spievanie v daždi – a niektoré tanečné kreácie sú jednoducho... neopísateľné. Bavila som sa, nie hurónsky, ale obstojne (autori stavili na humor, ktorý sa dá oceniť aj po rokoch) a najmä Jean Hagen a jej postava si získali moje sympatie... No najväčšou devízou pre mňa asi aj tak ostane Good morning ; chytľavá pieseň, kvôli ktorej som si (a vďaka môjmu priateľovi, samozrejme) chcela muzikál pozrieť... Pozretý, precítený, zážitok tam :) A môžeme ísť ďalej. Napríklad aj k istej spovedi a kňazovi, ktorý sa tak trochu zahral na Krista, keď vzal na seba, nevinného, vinu za hriešnika... Darmo, spovedné tajomstvo je veľké jarmo, a ja sa len čudujem, že podobným spôsobom sa s ním nepohral niekto ešte skôr. Ale možno dobre tak. Hitchcock je predsa len Kráľ.

 

2x extra zážitok – myslela som si, že Meteora sa pre mňa stane emblémom tohto textu. Naoko nenápadný, pritom krásne nápaditý film, v ktorom sa povie minimum slov, a vlastne aj náznakmi sa šetrí, ako sa len dá. Napriek tomu je film veľmi výrečný a v svojom vizuálnom prevedení veľmi krásny. A ja sa len pýtam – kedy nám Spiros Stathoulopoulos dopraje ďalší podobný zážitok? A mimoriadne ma oslovil – sama presne neviem prečo – aj ďalší nenápadný, väčšinou ako „prepádak" charakterizovaný ponor do posledných dní na zámku Versailles v ére Ľudovíta XVI. a jeho kráľovnej (vo filme krásnej a výbornej Diane Kruger). Všetkým zainteresovaným som verila... no všetko. Každý pohľad, gesto, slovo... Najmä Léa Seydoux v mojich očiach nehorázne stúpla... Takmer až k pomyselnému piedestálu. Naozaj môžem len odporúčať. Takto sa na posledné dni kráľovania najmladšej dcéry Márie Terézie ešte asi nikto nepozrel.

 

Na počesť Štúra... siahla RTVS do archívu a vyniesla z neho na svetlo Božie tých pár snímok, ktoré o ňom máme. Napríklad Niet inej cesty. (Kvietik a Vášáryová, hej, hej, nič nové na svete... A k tomu patetické dialógy, priveľa postáv... Veď ja nechcem tvrdiť, že je to perla estéve archívu). Našťastie však vedenie dalo šancu aj mladým tvorcom, a tí mladí tvorcovia našťastie mali cit skĺbiť moderné s tradičným... A výsledok je skvelý (akurát nešťastne pomenovaný) True Štúr. Ty kokso, tak takúto „dokudrámu" by si zaslúžil každý slovenský dejateľ! Veľmi sa teším, že film sa (minimálne na internete) stretol s kladnými až nadšeným odozvami, a že tie prichádzali najmä z radov mladších. Žeby toto bola cesta, ako v mladých vzbudiť národnú hrdosť? Alebo aspoň záujem o našu históriu či kultúru? Tvorcom aj televízii prajem veľa podobných – a s podobným nadšením prijatých – projektov.