Marina111

Rok 2016 je už dávno tu... A tu je už aj moja rekapitulácia onoho filmového „naj", čo ma počas anuára a februára postretlo. Premiérovo, samozrejme... A že toho bolo hojne! Ale veď to si už prečítajte sami/y...

Trochu krátkych filmov – zapáčili sa mi zrejme preto, lebo sa dajú pozerať hocikedy, absorbujete ich rýchlo a vytešovať sa z nich môžete dlho... Najmä ak natrafíte na taký skvost, ako bol Dennis. V tomto emotívne sugestívnom príbehu ukázal (minimálne mne) Mads Matthiesen svoj režisérsky potenciál a ja si rada pozriem jeho ďalší film, ktorý vraj tematicky nadväzuje na tento kraťas... Ktorý v sebe spojil všetky osvedčené ingrediencie, a to najlepšie si ponechal nakoniec. Schválne, viete si predstaviť drásavejšiu pointu? To Štědrý večer paní Hůlové už trošku priveľmi očividne útočil na city, a ja takéto citové vydieranie nemám rada, ak je veľmi očividné, no odolať hereckému prejavu hlavnej hrdinky a nedojať sa ním by bola asi výzva pre omnoho väčšieho cynika, akým som ja. A... Štyri. To je jeden príbeh rozčlenený na štyri pohľady; výborná fabulácia, ktorá príjemne prekvapí sivé mozgové závity a krásna animácia ma presviedčajú, že aj na Slovensku máme skvelých animátorov... Akurát sa o nich veľa nevie/nehovorí. Osobne však po pozretí tohto dielka pokladám za svoju filmovomaniackú povinnosť referovať o tvorbe  Ivany Šebestovej každému, kto sa mi zdá jej autorského zanietenia a precíznosti hodný. A nemôžem opomenúť ani Alexandra Petrova – jeho imaginácia je jednoducho neuveriteľná. Akoby niekto rozhýbal Monetove obrazy. Obávam sa však, že práve pre zvolený štýl si budem musieť dávkovať jeho dielo postupne – a nateraz mi úplne stačil baladický prepis diela Ivana Shmelyova, poeticky nazvaný Moja ljubov.

Trochu animovaných filmov – Snehová kráľovná ma sklamala - tešila som na množstvo ľudského chladu a množstvo lásky ako protipólu; dočkala som sa variácie na hollywoodské rozprávky, akých človek vidí veľa a časom od nich čaká už len málo. Škoda premrhaného potenciálu. To Valčík s Bašírom ma naozaj zaujal - škoda, že len racionálne. Inak sme sa s témou minuli... Ale už len ten nápad poňať dokument ako animovaný film... Plus krásne animácie, citlivá hudba, silné momenty... Sama sebe sa čudujem, prečo ma tento film neoslovil viac. Zato Anomalisa ma zaujala stopercentne - na prvý pohľad príbeh, akých ste videli veľa, a predsa príbeh, ktorý môžete pozerať stále odznova, a vždy si v ňom nájsť niečo nové. Oceňujem zaujímavé a v kontexte deja funkčné nápady (napr. predabovať väčšinu postáv jedným hlasom), dokonalú animáciu (tak vernú realite, až vyvstáva otázka, prečo vlastne film musel byť animovaným) aj pekne vygradovaný (i keď prvoplánovo ukončený) príbeh. A vôbec sa nečudujem Oscarovej nominácii - ostatné nominované filmy v tejto kategórii som síce ešte nevidela (aj keď sa to chystám napraviť), no ťažko sa mi na základe anotácií verí, že naozaj sa medzi nimi našiel nejaký lepší... 

Trochu dokumentov – ako obdivovateľka Agathy Christie som si rada pozrela dokumenty V koži Hercula Poirota a Tajomstvo Agathy Christie, ktoré môžeme charakterizovať aj ako pokus tvorcov nekonečne dlhej herculepoirotovskej série vyžmýkať posledné, čo sa dá, z obľúbenej postavy aj jej autorky. David Suchet ako sprievodca svetom Agathy Christie a Hercula Poirota pôsobí veľm vyumelkovane, ťažko mu veriť úprimný záujem o tému, ale napriek tomu ma táto dokumentárna dvojica potešila a naladila na prečítanie ďalších Christieovej kníh (a keď sme už pri tom, Vianoce Hercula Poirota som mala prečítané už dávnejšie, vlastne je to prvá knižka od Christie, ktorú som čítala, a preto aspoň v zátvorke spomeniem filmovú verziu, ktorú som v januári videla, a ktorá mala v sebe len zlomok atmosféry a napätia knižnej predlohy... Možno za to mohli scenáristove zásahy, nech som sa však zamýšľala akokoľvek, musím uznať, že bez nich by bol filmový dej menej logický a napínavý... A teda sa v konečnom dôsledku nemám na čo sťažovať). A keď máte chuť spoznávať radšej svet všeobecne, ako svet jednej britskej autorky, odporúčam Tropic of cancer – možno pre nedostatok napozeraných cestopisov, možno pre kvalitu tohto, som pri sledovaní dostala chúťky podniknúť obdobnú cestu... Samozrejme, už behom sledovania som svojim túžbam nepripisovala veľkú váhu, až ma však raz stretnete v Saudskej Arábii či Indočíne, obviňte z toho Simeona Riversa.

Trochu slovenskej tvorby – hoci istá časť môjho ja si myslí, že všetky kľúčové a krásne skvosty slovenskej filmografie mám už napozerané, racionálna časť ja mi občas pripomína, že to nie je možné – a že mám pátrať ďalej. O Slnku v sieti som počula veľa (chvál) a už x-krát som si ho chcela pozrieť, tá správna chvíľa prišla zrejme však až teraz, a... A nič. Racionálne žasnem, emočne ma film prakticky nezasiahol. Symboly, metafory, prekrásna kamera... Plus x prečítaných názorov... Nič z toho nezmenilo fakt, že k filmu a jeho téme nemám a zrejme tak skoro nebudem mať vzťah. Plne však chápem tých, ktorí ho zbožňujú, a dokážem si zracionalizovať, prečo . Ani druhá československá klasika ma neohúrila bezhlavo, v hlave mi však ostane zafixovaná ako príjemná tragikomédia, s ktorej hrdinkou by sme si mali čo povedať. Lásky jednej plavovlásky ma racionálne nadchli z mnohých, emočne z niekoľkých dôvodov (Milada Ježková, sympatické postavy, skvelé a úsmevné dialógy, scéna v byte po príchode Plavovlásky...) a možno po ďalšom pozretí ma nadchnú ešte viac. Podobne naivnou a bezbrannou bola aj Dorota, hrdinka ďalšieho pozoruhodného filmu. Až do mesta Aš je film, ktorého atmosféra ma mrazila, a v istých chvíľach vo mne navodzovala skôr dokumentárny dojem. Netuším, kto inšpiroval Grófovú k natočeniu tohto filmu, čím všetkých si pred jeho natočením prešla a netuším ani to, prečo tento film viac nezarezonoval. Až však Grófová natočí ďalší film, určite si ho rada pozriem. A pokojne aj v kine. A ešte nešťastné Slovensko 2.0.... Súhrn krátkych filmov od viacerých autorov, ak by mi to však nebolo povedané, ani to nepostrehnem. Ťaživé, temné, beznádejné... Akoby ich jedna mater mala – alebo jedna pesimistická duša sfilmovala. Chápem, že v slovenskej realite sa stretávame s mnohými negatívnymi aspektmi, neviem však, či je to dôvod na úplne sa odosobnenie od všetkých pozitívnych. Teda vlastne viem. A takéto chmúrne čosi si nabudúce neprosím. A najmä tomu (v tejto koncentrácii) neverím.

Trochu z filmov, čo na mňa zapôsobili – Nerada to priznávam, ale mne nie príliš sympatická Natalie Portman je naozaj skvelá herečka. Tentoraz som sa o tom presvedčila pri sledovaní Goyových prízrakoch; diele amerického režiséra, alias českého prisťahovalca židovského pôvodu Miloša Formana, ktorý v danom filme zmapoval istú kapitolu španielskych dejín. A hoci to môže znieť paradoxne – ono to bolo fajn! Film je plný paradoxov, irónie a situácií, aké dokážu napísať zrejme len dejiny, a práve to sú jeho (popri hereckých výkonov a skvelej práci maskérov) najväčšie devízy. Podobne kladne (aj keď rovnako vlažne, aspoň oproti filmom menovaným o odsek nižšie) som prijala aj Nebezpečné známosti – Kukura sa v svojej postave našiel, potešili aj Dančiak a Kronerová vo vedľajších úlohách, milých osviežením bolo vidieť slovenskú herečku storočia aj v inej, ako vyslovene kladnej úlohe... Film Zneužitá (produkovaná Rossom) zas poteší, respektíve rozosmúti, spracovaním výsostne aktuálneho problému, do ktorého sa môže dostať prakticky každá mladá (žiada sa dodať – naivná) používateľka internetu... A nezabudnime ani na Woodyho Allena. Jeho láska a smrť ma úprimne rozosmiala a za seba ju radím medzi najlepšie komédie, aké som od tohto výrečného a vtipného pána (panáka?) videla. A určite si ju rada pozriem aj opakovane.

Trochu z filmov, čo na mňa zapôsobili viac... vlastne veľmi - Prvotným stimulom k pozretiu tejto drámy bola pre mňa Natalia Oreiro v jednej z hlavných úloh. Priznávam, v detstve som ju zbožňovala, a dieťa vo mne ju obdivuje doteraz – aj preto som rada, že ju môžem bez výčitiek obdivovať aj ako dospelá, pretože vo filme Nemecký doktor Wakolda ukázala, že predsa len vie hrať. Tým myslím – skutočne hrať. Film však má aj iné veľké klady než prítomnosť bývalej telenovelovej hviezdy: skôr tabuizovaná téma participácie Argentíny na prichyľovaní nemeckých vojnových zločincov po druhej svetovej vojne, ďalej téma inakosti v kontexte telesnej nedokonalosti či napríklad téma lekárskej etiky. A pre mňa film znamenal aj objavenie dvoch zaujímavých hercov – Àlex Brendemühl (ako Mengele) a Florencia Bado (mimoriadne talentovaná detská herečka). Dráma 360 ma zas oslovila (a divácky osviežila) prepojením jednotlivých príbehov a celou plejádou sympatických postáv (Anna, Valentína, Laura, Michael...) a skvelých hercov (medzi ktorými sa nestratili ani Slovenky Marcinková a Šipošová).Fidlikant na streche je jedným z mojich najobľúbenejších muzikálov – a nech by som videla akúkoľvek filmovú verziu, zrejme ma neuspokojí tak, ako divadelné prevedenie; v podstate však dej ostal zachovaný, humor a hudobná zložka takisto, a tak nemám dôvod frflať a radšej si v duchu ďalej hmkám Sabbath Prayer, Do You Love Me? či Anatevka. A nové hudobné podnety mi doprial aj indický film Bajrangi Bhaijaan – no nielen tie. Dej filmu je síce miestami naivnučký, sentimentálny a na míle vzdialený od reality, človek však občas (a možno často) potrebuje skôr nádej než čistú realitu – a tento film nádeje, ľudskosti a krásy ponúka plným priehrštím. A tie melódie; áno, priznávam, pre mňa boli veľmi chytľavé, a niekoľko dní som ich jednoducho musela počúvať – napríklad túto romantickú, túto veselú či jednu energickú, ktorú si môžete pozrieť aj na videu: